Správa z planéty GNÚ

„Prepáčte, pán objaviteľ, neviem, či má vôbec význam pokračovať, Vaša civilizácia má možno veľmi zaujímavé veci, no ak nám ich prinesiete sem, nebudeme tu viac mať naše lúky, naše stromy, naše rieky a bude sa nám žiť trochu horšie. Nemohli by ste nás radšej neobjaviť?“

Začalo to ružou, ktorá dostala meno a stala sa najslávnejšou ružou planéty Zem, lebo mala meno. Nikto si nespomenie aké, ale každý pozná Meno ruže. A pokračovalo to kyvadlom poznania a umu a túžba po poznaní vedie dláždenými cestami až v dverám Panteónu. A keď sa dvere Panteónu otvoria, zatají sa dych, lebo tam sa deje experiment dokazujúci, že planéta Zem sa točí a človek, tvor vo vesmíre tak bezvýznamný, stojí a obdivuje Foucaltovo kyvadlo. A potom pošmátra vo vrecku kabáta, lebo sa mu práve zachcelo trochu múdrosti a zapíše si myšlienku hlboko presahujúcu obyčajnosť tej chvíle, lebo občas je dobré sa zamyslieť. Poznámky na krabičkách od zápaliek sa hodia, keď svet prestane dávať zmysel a tak, ako sa netreba báť , že sa sa stratí v labyrinte časopriestoru ohromnej zrkadlovej sieni, netreba odvracať zrak ani od nádhery umenia a už vôbec nie je na škodu prečítať si O zrkadlách a iné eseje, lebo život je taký pestrý , nádherný a ohromujúci, až sa ten človek pozemský cíti zrazu dôležito.

Keď sa v apríli po dlhom čakaní konečne otvorili obchody, moje prvé kroky smerovali do kníhkupectva. Chýbala mi tá vôňa, atmosféra, pokoj, ktorý vychádza z poličiek. Kníhkupectvo je ako chrám, kde sú tisíce kazateľov, ktorí prinášajú svoje modlitby, snažia sa prilákať vašu pozornosť príbehmi ktoré prevyšujú predstavivosť jedinca. A vy sa obzeráte, počúvate … „psssssst, ticho“ … a snažíte sa vybrať tu najlepšiu kázeň. A vtedy prišla správa z planéty Gnú. Bola ohromujúca svojou krásou, múdrosťou a výnimočným talentom povedať všetko, čo si by sme mali vedieť, aby sme porozumeli svojej planéte a jej obyvateľom.

Umberto Eco nás obdaril románmi, ktorými dokázal poblázniť celé generácie čitateľov. Určite ste spoznali niektoré už v úvode. Jeho prácu zdobí aj množstvo odborných kníh, esejí a článkov. A keď z času na čas nazriem do jeho kníh, vždy si len povzdychnem, ako málo toho ešte viem. O všetkom. A potom sa zjavili Tri príbehy a tie ma očarili najskôr svojou čistou peknotou a tak nádherne spracovanou rukami Eugénia Carmiho, ktorý svojimi originálnymi kolážami urobil z knihy aj výtvarný skvost a dal príbehom špecifické ingrediencie, farebnosť a výraz. A je tam jeden obrázok s temným dystopickým odkazom, ktorý akoby tam ani nepatril a bol vytrhnutý s verneovsky apokalyptického oceľového mesta. Úžasné.

Tri príbehu sú písané pre deti, ale povedzme si pravdu, aj my dospelí potrebujeme mať občas veci vysvetlené polopate, jednoducho a tak zrozumiteľne, ako sa len dá. A presne to urobil Umberto Eco v troch príbehoch. Prihovára sa nám všetkým trochu moralizujúco, ale veľmi citlivo a múdro. Nenalieha. Trpezlivo vysvetľuje.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden atóm“ … a človek, tvor panovačný a mocichtivý. A tak sa ten atóm aj s inými atómami rozhodli ukázať tomu tvorovi pomýlenému, „že život je oveľa krajší bez bômb„.

Kde bolo, tam bolo, bola Zem“ … a traja kozmonauti, ktorí museli preletieť šírim vesmírom až na Mars, aby zistili, že byť iný je v podstate dobré a pochopili „to, že dve bytosti sa od seba odlišujú, ešte neznamená, že sa k sebe musia správať nepriateľsky„.

Kde bolo, tam bolo, žil raz na Zemi – a možno žije ešte i teraz – jeden mocný cisár, ktorý chcel za každú cenu objaviť nejaké nové krajiny. “ A keďže už na Zemi nebolo čo objavovať, vyslal svojho galaktického prieskumníka do vesmíru a ten objavil pôvabnú planétku Gnú … alebo to bolo naopak? A galaktický prieskumník si dal veľmi záležať na tom, aby presvedčil Gnómov o tom, aké úžasne komplikované to tu na Zemi máme a že, či aj oni také nechcú , no Gnómovia neboli hlúpi a opýtali sa ho, že či by nemohli radšej objaviť oni nás a aby si predstavil, „aká pekná by bola potom jeho (naša) Zem„.

Prvé dva príbehy s názvom Bomba a generál a Traja kozmonauti, vyšli už v roku 1966, tretí príbeh Gnómovia z planéty Gnú v 1992. Prešlo veľa rokov od ich napísania a oni sú stále pravdivé, aktuálne a o čosi viac naliehavejšie. Ale hlavne, Umberto Eco ich vyrozprával srdcom a s rozprávkovokrásnou emóciou.

Autor M.B, Foto: M.B.


  • Tri príbehy, Umberto Eco, Ikar 2021, preklad Stanislav Vallo