Malá vianočná poviedka

V stredu 24.decembra, roku jaužneviemktorého, ale nie je to ani tak veľmi dávno sa pri kupovaní vianočného stromčeka prihodilo malému nezbednému Jakubovi niečo priam dobrodružné. On sa prosím pekne stratil a potom sa zase našiel. A to, čo sa udialo medzi tým je tak podivuhodne záhadné, že nám to pán Aškenazy vyrozprával a my si môžeme s pôžitkom prečítať Malú vánoční povídku. A ako to už býva, pán Aškenazy nás nešetril ani tentokrát a s jemu vlastnou ľahkosťou a citom nám priniesol tú najžiarivejšiu vianočnú ozdobu, z ktorej sa očká odtrhnúť nedajú.

Ak chcete pocítiť skutočnú esenciu Vianoc, nič lepšie ako Malú vianočnú poviedku nenájdete. Je taká zvláštna, taká iná, čímsi príťažlivá, krásne jednoduchá a vianočná. Obyčajný príbeh strateného chlapca, ktorý sa na Štedrý deň zatúla a blúdi večernou Prahou. Malá vianočná poviedka je nádherná, poetická a tak trochu rozprávková. Alebo skôr až veľmi rozprávková, lebo svet je úplne iný, keď sa naň pozerá detské oko. Všetko sa mení na čistú fantáziu, zažívate čarovné momenty, prechádzate kúzelným svetom s nekonečnými možnosťami a neuveriteľnými stretnutiami. A život je jedna báseň, ktorej verše plynú a vnášajú nám do duše pohodu, lásku a dobro.

Nie je nič krajšie ako si podebatovať s nemým vianočným kaprom, a rozosmiať ho … „Pane, pojďte, rozesmějeme kapra… Už nevím, jak ho rozesmávali, toho kapra, ale nakonec pohnul pusou a jako se zdvořile usmál. Ale u kapra se to neví jistě, protože rybám se nesmějí oči.“ Nie je nič dobrodružnejšie ako sa presvedčiť, že s čertami nie sú žiadne žarty .. „Pane, nemůžete mne vzít na chvilku do pekla? Ovšem jen na chvilku, protože já pak musím domu. A nic vám nemohu podepsat, ja ještě neumím psát.“ Nie je nič krajšie ako zistiť, že rozprávky sú skutočné, lebo ako inak by ste stretli dievčatko so zápalkami … „Byla bledá, vlastně trochu bíla a trochu zelená jako světlo plynových lamp. Pak škrtla zápalkou a hřála si u plamínku ručky.“ Nie je nič krajšie ako zistiť, že priateľstvo je živá voda, ktorá nás drží na tomto svete a povoziť sa s Karličkou, dať si s ňou chutnú vianočku a potom si spolu zaspievať koledy, lebo „Karlička má hrozne ráda koledy .. a nejradeji tu, jak je o tom oslíkovi, jak dýchal na děťátko. Karlička mu to hrozne závidí, tomu oslíkovi. Kolikrát jsem ti říkal, Karle, že se závidet nemá. „ Nuž, v Malej vianočnej poviedke sa dozviete ako to celé dopadne s kaprom, s dievčatkom so zápalkami, s čertami a kto to vlastne je tá Karlička.

Po prečítaní tejto útlej knižôčky, ktorá nepotrebuje ani čísla stránok, lebo ak budete sledovať Karličku určite sa nestratíte, tak po jej prečítaní ma pochytil záchvat nostalgie, chcelo sa mi ísť kúpiť kapra, aj keď mi vôbec nechutí, vystáť si šóru na kilo pomarančov a druhú na kilo mandariniek, ovešať stromček cukrovými salónkami so strieborným alobalom a mať nachystané prskavky, ktoré nám po večery dovolia zapáliť a zavesiť na plot. Tí trochu skôr narodení, ma pochopia, tí neskôr narodení asi nie, ale tak im treba, keď nevedia kedy sa narodiť. Aj keď nostalgia je vždy krajšia ako skutočnosť, spomínať nám nikto nezakáže a spomínanie je dobré, lebo si uvedomíme, že Vianoce si nosíme v srdiečku, nie v nákupných taškách. A čokoľvek si na stole štedrovečernom a pod stromčekom vianočným nájdeme, buďme hlavne za to vďační.

„Já se jmenuju Jakub, řekl Jakub. A tatínek je taky Jakub. Maminka je Bětka. Babička je bába. .. Ješte si všichni říkame zlato, řekl, ale babičce říkame bábo a ona nám děti. Ale jinak si všichni říkame zlato.“ Takže takto je to s tým strateným Jakubom a teraz skúste zistiť ako sa to on vlastne volá.

Malá vánoční povídka od Ludvika Aškenazyho ma svoju neopakovateľnú vianočnú atmosférou, je obyčajná, skromná a tak uveriteľná. Prvý krát vyšla v roku 1966 s ilustráciami Hany Štěpanovej, ktoré príbehu dávajú ďalšiu lahodnú príchuť vianočného tajomstva. Tieto prvé vydania majú jednoducho svoje čaro. A že to nie je len také hocijaké vianočné rozprávanie, dokazuje aj to, že z poviedky sa stala obľúbená divadelná hra pre deti do 105 rokov s názvom „Jak jsem se ztratil aneb Malá vánoční povídka„, a ako rozhlasovú rozprávku ju v roku 1966 nahovoril skvelý Karel Höger a neskôr ešte skvelejší Július Satinsky ako Malú vianočnú rozprávku.

A mne zostáva už len jedno, popriať vám Šťastné a veselé Vianoce a veľa „malých“ rozprávkových príbehov pod stromčekom!

Autor M.B, Foto: M.B.

• Malá vánoční povídka, Ludvík Aškenazy, 1966, SNDK – Státní nakladatelství dětské knihy