Keď je všetko inak

Krátko po vianočných sviatkoch na mňa z jednej kôpky vykukla malá útla knižka a na nej veľkými červenými písmenami napísane Werich.

Bola z tých kníh, ktoré na mňa prehovoria. Sama sa mi ponúkla, ubezpečila sa, že si ju všimnem, neodložím a  nezahádžem ju do zabudnutia.  Ona chcela byť pritúlená, chcela si ukradnúť trošku môjho času, chcela cítiť vôňu rannej kávy, chcela zažiť ako sa pri nočnej lampe jej stránky znovu obracajú a oči s pôžitkom hltajú každé písmenko v nej napísané. A útla knižka s veľkým červeným nápisom Werich má moju pochvalu, pretože sa jej to všetko podarilo.

A tak teda tie moje oči spočinuli na textoch, ktoré pán Werich napísal o živote a ktoré vyšli pod názvom Všetko je jinak. A jeho krásne a srdečné rozprávanie Vás vráti až kamsi do časov monarchie, prechádzate sa po starej Prahe a Vám sa ozaj chce zbaliť a do tej Prahy odísť. Vidíte život za prvej svetovej, sedíte s ním v laviciach reálneho gymnázia, spoznávate jeho babičky, zamýšľate sa nad krásou umenia, pôvabom obyčajného života a ľudskosti, pobaví vás príhodou o svojom nestretnutí s “Karlem Chaplinem” v Paríži. Áááá Paríž, Paríž ten on mal tiež rád. A mal rád ľudí, dobrých ľudí a dobré jedlo a dobrú jazzovú hudba a mal rád prírodu a Slovensko, kam rád chodil na oravské hlavatky. Vedel s pôvabom a neskutočnou múdrosťou vystihnúť, čo je v živote človeka dôležité, ako sa meníme, zabúdame, hľadáme a nachádzame, ale stále sa snažíme veriť v dobro.

Aj keď texty vznikali ešte niekedy v šesťdesiatych rokoch mnoho právd tam napísaných platí dodnes, lebo človek je človek a je nepoučiteľný a robí stále tie isté chyby, a spôsobuje rovnaké utrpenie. Neunikla mu ani hrozba globalizácie, ktorú ako inak vyjadril svojsky a spomína na román Johna Steinbecka Toulky s Charlim, kde má pán Steinbeck úvahu o tom, ako je všetko v dnešnom svete uniformované, rozpráva

“ jak jel po té Americe, a najednou uviděl nápis domáce uzenky, tak zahnul a jel za těma domácimi uzenkami třeba dve tři míle pro tu chuť. Domáci uzenky mají trošku jinou chuť než domáci uzenky tamhle odnaproti, od sousedu a jsou trochu ostřejší než ty, co dělají tamhle přes řeku.“ Neopomennul matku Prírodu, ktorá si nerobí starosti: “ ví, že na člověka je spolehnutí. Vždycky uměl vé zlé obrátit, co mnělo sloužit dobru … Až teprve když se podívám kolem sebe, když vidím, co vidím, a nikoli to co by bylo rádo viděno, abych viděl, tak vidím, že člověk láme rekordy v ničení sama sebe.“

A dovolím si ešte jeden citát:

„Lidé se proste potřebují vrátit ke všému dobrému a rozumnému, oč je připravil překotný civilizační rozvoj. …Jsem starý optimista a pořád veřim, že lidé jsou v podstate dobří , i když délají blbosti a voloviny. Že to dobré se z nich vždycky vyloupne. A učit se vařit je podle mého dobrá věc, protože chuť a dobré jídlo, to už je fantazie a od fantazie je jenom kruček k umění.  Lidé s fantazií nejsou nebezpeční. Nebezpeční jsou jenom ti, kterým fantazie chybí, takoví , co jdou jako kuň s klapkami na očích, kteří si neumějí představi, že muže být ještě neco jiného, než oni si myslí, že by mělo být.“

A úžasne na tejto knihe je, že máte pocit akoby ste ani nečítali, ale pan Werich sedel pohodlne v kresla u vás v obývačke a tie príbehy a zamyslenia vám rozprával pri pohári dobrého vína. Lebo hneď od prvej vety sa Vám v hlave rozvoní jeho nezameniteľný hlas, tá hĺbka a melódia jeho reči. A vy s potešením hltáte slová jedno za druhým. A ono se vám to pak čte, tak nejak samo. A keď dočítate, je vám smutno, že už je koniec. Tak nech sa páči .

Autor: MB

Odporúčaná kniha a citované z:

Ján Werich, Všechno je jinak, Olympia, 1991