Medveď, ktorý tam nebol
„… a vošiel dnu potichu, aby sa nezobudil. Niektoré medvede vyzerajú presne ako medvede.“
Je taká veľká ako medveď a nedáte si ju len tak do vrecka. Jedine, že by ste mali ozaj obrovské vrecko, priam vrecisko. Je v nej Úžasný les, ktorý má osem svetových strán. Aké? To neprezradím. A sú v nej stromy, o ktoré sa treba poškrabkať, sú v nej nádherné kvietky, ktoré treba bez rátania porátať, je v nej Krava mäkučká ako pohovka a samozrejme aj Substitučný Tučniak. Je v nej aj ten najčudesnejší príbeh o jednom tajomnom Svrbení, ktoré začalo rásť.
O počítaní kvietkov v Úžasnom lese
A v tej veľkej knihe je aj Medveď, ktorý tam nebol. Ale mal vrecko a v ňom lístoček s tou najpodivnejšou otázkou všetkých otázok, na ktorej odpoveď je potrebné absolvovať aspoň jeden praktický kurz filozofie: „Si Ty ja?“
A hneď mu, tomu Medveďovi, ktorý tam nebol, hlavou preletela ďalšia myšlienka všetkých myšlienok, či ten Úžasný les rastie aj tam, kde sa nepozerá. A Medveď, ktorý tam nebol a vznikol voľajako z toho Svrbenia, si v príbehu putuje Úžasným lesom, v ktorom počuje aj svoje ticho, stretáva nových kamarátov, od niektorých sa niečo podučí, od iných ani nie. No v skutočnosti aj od tých, od ktorých sa nič nenaučí sa predsa len niečo naučí. Ale vie počítať. Vie nádherne počítať. A aby to bolo každému jasné, „Je lepšie kvietky voňať, ako ich počítač.“. A viete čo ho naplnilo radosťou? Myšlienka: „Kvietky sú viac Nádherné, ako je ich 38„.
Celú tú cestu Dopredu Úžasným lesom, bol zvedavý a všímavý, priateľský, načúval a debatoval, trpezlivo debatoval, poznával a hľadal. A keď prešiel poriadny kus cesty Dopredu, vytušil, že by on mohol byť On a prišiel k poznaniu, že (1) je veľmi milý medveď, (2) je šťastný medveď a (3) je aj fešák.
Myslím teda som
Kniha Orena Lavieho „Medveď, ktorý tam nebol“ je naozaj veľká formátom, ale tiež úžasnou myšlienkou objavovania seba samého, vlastnej hodnoty, sveta okolo a jeho krás, ktoré sa treba naučiť vidieť a ceniť si ich. A Lavie to robí nesmierne čarovným, ba priam magickým spôsobom, pri ktorom vaše zmysly nebudú hladovať, ale nasýtia sa nádhernej emócie, ktorú Medveď , ktorý tam nebol vyžaruje, no i krásnymi celostranovými ilustráciami Wolfa Erlbrucha.
Na prvý pohľad detská kniha, v ktorej sa ale skrýva silné posolstvo poznania, hĺbavého ba priam kontemplatívneho premýšľania. Nesie v sebe niekoľko podmanivých vrstiev príbehu. Je tam ten nevinný príbeh o naivnom mackov, v ktorom sú zvieratká, hravosť a láskavosť a všetko čo detskú dušu očarí. Na ňom sa znáša ako vánok srdečné rozprávanie so štipkou irónie a huncútstva, ktoré pobaví a musím povedať, že aj rozosmeje inteligentným humorom. A úplne tam hore nad tým všetkým si ako obláčik na filozofickom nebi pláva čistá Descartovská úvaha „cogito ergo sum“ (myslím teda som). S Medveďom, ktorý tam nebol môžete pokojne filozofovať nad každou jednou vetou… nie je ich tam až tak veľa, že by vás to vyčerpalo… a hľadať v nej nové významy, nové obrazy, nové poznania o úcte, priateľstve a hľadaní svojho miesta na tomto svete.
Toto som Ja?
Filozofovanie s Medveďom, ktorý tam nebol mi pripomenulo jednu skvelú knihu, tentokrát už len pre dospeláckych čitateľov. The Coma od Alexa Garlanda, od toho Garlanda čo Pláž napísal, tú Pláž, ktorá bola sflimovaná s hviezdnym Leaonardom di Capriom. Kniha The Coma sa u mňa ocitla viac menej zo zúfalstva spôsobeného päťhodinovým čakaním na let do Bratislavy. Písal sa asi rok 2005 a takto to dopadne, keď si chcete dopriať letecký luxus pri ceste Birmigham – Bratislava s prestupom v Prahe!? Nehovoriac o tom, že na linke Bratislava-Praha lietali stroje, v ktorých ste očakávali, že sa niekde spoza plenty namiesto stevarda objaví chlapík v montérkach so skrutkovačom v ruke a začne doťahovať všetko na čo mu oko padne, aby sa to celé za tú pol hodinu letu nerozpadlo. No, ale nepočkáte si na taký zážitok päť hodín, keď môžete? Nemohúcne sa potulujúc a čakajúc na odlet na mňa v jednom stánku zo stojana s knihami vykukla práve Kóma. Príznačné. Kóma je príbeh o nehode a hľadaní podstaty existencie človeka. A musím povedať, že skvelé to čítanie, zaujímavé, podnetné rozprávanie o stave ľudskej mysle, vedomí, snoch… Kedy sa v skutočnosti končí naše bytie, kto sme a čo tvorí naše JA?
„V každom prípade myšlienka znela: Toto som ja? Ak by som pri nehode prišiel o ruku, stále by som to bol ja. Nikto by nepovedal, že to nie som ja. Nepovedali by, býval to Carl, potom prišiel o ruku a teraz je z neho John.
A keby som pri inej nehode prišiel o druhú ruku, platilo by to isté. Rovnako s mojimi nohami, zrakom, sluchom, rečou, hmatom. Mohli by ste pokračovať, zobrať mi všetko, až by som bol len vedomie, zavesené v prázdnote.
Ale zoberte mi vedomie a zrazu som preč. Carl už nie je. A zoberte mi vedomie, ale ponechajte mi telo, nechajte mi ruky a nohy a stále som preč.
Takže: či už snívam alebo bdiem, toto som ja. Či už snívam alebo bdiem, toto som ja? TOTO?“
Na zamyslenie….
Keď medveď vyzerá ako medveď
No a keď už toľko hĺbavo premýšlame, ešte jedno zamyslenie o medveďoch. Medveďkovia sú naši rozprávkový premianti. Niet dieťaťa, ktoré by nemali mäkučkého macíka s láskavým pohľadom, ku ktorému sa dobre túli, keď hrozí nebezpečie zhasnutej nočnej lampy a ešte lepšie sa s ním vedú imaginárne rozhovory napríklad aj o nesmrteľnosti substitučného tučniaka. Mnohí macíkovia nás sprevádzajú celé detstvo, niektorý celý život, veď si spomeňte na legendárneho Macka Uška, Macka Mrmláča, Macka Pú, medvedíka Paddington. Alebo taký Malý a Veľký medveď, ktorý sa stretli pri Kolíne v úžasnej animovanej sérii Pojďte pane, budeme si hrát. A nesmieme opomenúť ani ďalšiu známu filmovu dvojicu medveďa Yogiho a jeho kamaráta Bubu a celé zástupy ďalších malých a veľkých medveďov, ktoré sa stali žiadanou súčasťou roztomilých detských knižiek a rozprávok.
Aké rozčarovanie potom príde, keď malý čitateľ zistí, že macík nie je až taký roztomilý ňuňuško, ale je postrachom lesov a občas aj kontajnerov a vôbec nemá rád debaty a už vôbec nemá rád túlenie. Je veľký, je hlučný, má obrovské laby a ešte väčšie sú jeho pazúre, zuby špicaté ako dýky a sila, pred ktorou sa treba mať na pozore. A najlepšie je vôbec ho ani nestretnúť.
Čo za ponaučenie nám z toho teda vyplýva? Nie, nemôžeme zobrať macíkom ich rozpravkovosť, ale nemôžeme sa ani tváriť, že medveď nie je medveď. Dôležité je, aby každý, malý i veľký čitateľ pochopil, že stačí prírodu rešpektovať a nič zlé nám od nej nehrozí. Všetko zlo sa totiž skrýva v ľudských srdciach.
„To bola správa ako hrom. Nájsť si nových priateľov je skvelé, ale nájsť si starých priateľov je ešte lepšie.“
Autor M.B, Foto: M.B.
- Oren Lavie, Medveď, ktorý tam nebol, Slniečkovo 2016, preklad Ján Guvara, ilustrácie Wolf Erlbruch
- Alex Garland, The Coma, Faber and Faber, 2004, ilustrácie Nicholas Garland
