O dobrote skepticky

Posted on 26. decembra 202126. decembra 2021O knihách, Všetky články

„Človek toho a toho roku Pána na Vianoce, ktoré práve prežívame, nerobí si ani ilúzie o ľudskej dobrote. Človek nezískal sám pred sebou na vážnosti, ale skôr by sa dal povedať opak. Stráca úctu sám pred sebou tým a po tom, čo popáchal.“

Staré knihy v sebe skrývajú tajomstvá. Ono, keď si odnesiete takú starú knihu domov z antikvariátu, knižnej burzy či nejakej povale a začnete v nej listovať, občas medzi stránkami nájdete lístoček rukou napísaný, kartičku so zoznamom do potravín, známky, ústrižky, cestovné lístky a všakovaké iné veci. Staré knihy majú okrem príbehu napísaného na stránkach aj svoj vlastný príbeh ukrytý medzi tými stránkami. A tak sa mi stalo, že z jednej knihy vypadol novinový výstrižok a už ani neviem aká to bola kniha, ale ten výstrižok zostal, lebo slová v ňom stoja za prečítanie. Napísaný bol po vojne a čítať ho dnes nuž, človek sa až zahanbí, že v ľudskej duši sa toho tak veľa nezmenilo. Snažíme sa, ale tá dobrota to stále nemá s nami akosi ľahké.

Dominik Tatarka, O dobrote skepticky
Na polovici zemegule, po ktorej sa práve sunie Svätá noc, ale ani na tej druhej, ktorá je ešte biela v hodinách, čo my posedávame pri štedrovečernej večeri, ľudia veru absolútne nemajú, čím by sa pochválili. Kultúrne národy sú opŕchnuté ako sliepočky, ktoré neznášajú. Nemajú ani cudzie perie. Človek je bez ilúzie.
Bola vojna. Madona nerodila v rokoch vojny iba na slame v maštali. Rodila v plynových komorách. Rodila v uviaznutom lifte medzi piatym a štvrtým poschodím pri bombardovacích náletoch. Rodila pri detonáciách bômb v pivniciach. Požehnaný život neuchránil ju pred bajonetom alebo pred dávkou olova. Drobné deti na rukách jej vraždili. Pravda, bola vojna.
Ale ani po vojne. Keby tak Mária prišla dnes do Bratislavy navidomoči s požehnaným životom, ani do tramvaje by sa nedostala, lebo by do nej mládenčekovia pred Manderlom vrážali. Na bytový úrad, ak by sa vôbec dostala s kolkovanými žiadosťami a dokladmi, sotva by pochodila, lebo ako žena tesárova nemohla podstrčiť obálku s tisíckorunáčkami. Koľko by sa pestún Jozef natelefonoval po hoteloch, koľko by ulíc prešiel z domu do domu, koľko nemocníc, koľko útulkov. A keby sa mu dačo pošťastilo nájsť, kto by prijal cudziu ženu na výľahu?
Človek toho a toho roku Pána na Vianoce, ktoré práve prežívame, nerobí si ani ilúzie o ľudskej dobrote. Možno kvôli Ježišovi so svätožiarou božskosti a pre reklamu našla by sa niekde izba pre Máriu na prespanie. Ale takto? Keď‘ Mária od Márie je vôbec na nerozoznanie, keď‘ sú vlastne všetky rovnaké i statoční tesári, takto vôbec nie.
Príbeh Rodičky Márie vôbec nepolepšil človeka, hoci sa vypráva bezmála dve tisícročia a hoci príbehy Márií stávajú sa dennodenne. Dojímame sa jedným iba príbehom, dodatočne, keď‘ sa ukázalo, že bol Spasiteľom. Pri pohľade na kopčitý život matky podobná eventualita nikoho so zdravým rozumom nenapadla a tak málokedy nenapadne.
Človek nezískal sám pred sebou na vážnosti, ale skôr by sa dal povedať opak. Stráca úctu sám pred sebou tým a po tom, čo popáchal. Že je možné, že sa vôbec mohlo stať, čo sa stalo. A že je tu pravdepodobnosť väčšia ako veľká, že budeme priam s osudovou neúchylnosťou tak d’alej pokračovať.
O dobrote ľudského srdca hovoríme už iba deťom. Hovoria o nej normálne iba kazatelia a zamestnanci dobročinných spolkov. V dobrotu človeka zdá sa, nik neverí. Alebo tak: verí, neverí, ale rozhodne každý ináč koná a zariaďuje sa na vlastnú päsť. Charitatívni veriaci, ktorí sa o dojímajú napríklad i touto vianočnou legendou a almužnami, strácajú úver.
Zdá sa podľa toho, že organizácie majú byť východiskom človeka neustále sa, sklamávajúceho, pravdaže, nie v dobrote a svojej vlastnej, ale v dobrote toho druhého.
Tesár Jozef s Máriou chodili po dobrých ľuďoch za bytom, lebo podľa všetkého sa títo dobrí ľudia spoliehali na dobrotu. Dnes, ako ľudiamodernejší, ale o nič menej nie utisnutí, chodili by rovnako. Museli by sa nakoniec uchýliť do maštale.
Triezvy človek po tejto vojne absolútne nemá sa čím pochváliť. Za tisícročia nezdokonalilo sa ani ľudské srdce, ani organizácie. Dobré srdce ako by bolo definitívne sklamalo. A organizácie? Človek nechce ich zakladať na dobrote takej labilnej. Kto vie, či len preto zlyhávajú, ale zlyhajú, a starý rozheganý svet o nič lepšie sa nepodarilo zdrótovať dobrotou, ako teraz rozumnými organizáciami, napríklad organizáciou bezpečnosti a pokoja.
(NÁRODNÁ OBRODA, Vianoce 1947)

Dominik Tatarka, O dobrote skepticky, článok Národná obroda, Vianoce 1947 a Vianoce 1990