O inakosti a iných príčetnostiach
„Šťastie je, keď je človek tým, čím môže byť…Nemá zmysel snívať o nedosiahnuteľných veciach a usilovať sa o nemožné. Šťastie znamená prijať to, čím človek je a čím môže byť. “
Nepamätám si veľa kníh, ktoré by vedeli vyvolať také intenzívne, silné a rozporuplné pocity ako poviedkový román Syn tisícich otcov od portugalského spisovateľa Valtera Huga Mãa. Je v ňom niečo ľudsky drsné a hrubé, myšlienky a skutky hraničiace s krutosťou. Poburujúce, vyvolávajúce rozpaky a hanbu. Hanbu aj za vlastné myšlienky. Ale zároveň je tam veľa nehy, porozumenia a múdrosti. Tá kniha je taká múdra, že vám to hlava neberie. Chvíľami prestanete čítať a len premýšľate. Je tam toľko pravdy, jednoduchej, zrozumiteľnej pravdy, až sa tomu nechce veriť. Zlo a dobro. Spojiť tieto dva póly ľudskej duše nie je úplne jednoduché a predsa tento príbeh to dokázal bravúrne. Je to dokonalý test integrity vlastného presvedčenia a názorov.
Najrôznejšie podoby inakosti sú olejom v ohni predsudkov, opovrhnutia, posmeškov a nenávisti. Stačí, ak je človek iný a nespĺňa všeobecný vzorec ľudskej dokonalosti, predstavu „normálnosti“, je škaredý, je starý, je malý, je príliš veľký, je tučný, je vychudnutý, je nemý, je hluchý, je koktavý, je bez domova, alebo má tých domovou až príliš veľa, je biely, je čierny, je chorý, je postihnutý, je veriaci, je neveriaci, je bezdetný, je mnohodetný, je divný… je iný. Tak či onak, je stvorený na obraz Boží. Pozrite sa na svet. Príroda je nádherná vo svojej inakosti. „Prírode stačilo, že je múdra, preto nič nepovedala“. Ale za to my, stvorenia nevďačné, toho nahovoríme až príliš. Sami sme si vytvorili spoločnosťou akceptovaný hodnotový vzorec, o ktorom v hĺbke duše vieme, že je katastrofálny, ale napriek tomu sa ho držíme celé veky, trpíme preň a naše srdcia plačú, trápia sa, kvôli nemu nenávidíme a porušujeme božie prikázania, no nič nám nebráni stále si opakovať tú jednu domnelú ‚pravdu‘, že „Teploši sú zvrhlíci a ženy nehanebnice. Ľudstvo sa úplne zopsulo. Počestní zostali len muži, tí sa nemenia a sú normálni.“
O mŕtvej žene, ktorá bola ochotná zabíjať
Syn tisícich otcov je svet, v ktorom sú prepletené príbehy ľudí poznačených inakosťou. Rybára Crisóstoma, ktorý sa cíti polovičný, pretože nemá deti. Camila, osirelého chlapca, ktorému sa : „žiadalo všetko znenávidieť, lebo zo strachu sa rodí nenávisť„. Liliputánky, ktorú všetci ľutujú, zo zvedavosti sa o ňu starajú ako o chuderu, no nikoho nezaujíma ako človek, až kým neotehotnie a nespôsobí paniku počestných mužov. Potupenej Issaury a jej bláznivej matky Marie a „…keby Issaura osamela, keby sa s Mariou ocitla sama v izbe a nikto by ju nevidel, možno by vzala do rúk vankúš a zadusila ju„. A potom je tu Matilda so svojou ukrutnou bolesťou, spôsobenou zženštelým synom Antóniom, ktorý „chcel byť úplným opakom toho, čím bol„, lebo tým čím bol, vyvolával neznesiteľný tlak a nenávisť okolia : „Váš chlapec je teplý, na tom sa nikdy nič nezmení, natriasa sa ako vetvičky na strome a kvetov má viac než mandľovník. Keby to bol môj syn, od hanby by som mu hnáty dolámala a zakopala ho s prašivými psami. Matilde zvieralo srdce, cítila, ako jej myseľ zaplavuje nenávisť, a usúdila, že keby jej syn zomrel, život by bol opäť normálny, lebo materstvo jej prinieslo sklamanie….V tej chvíli nebola ničím iným, len mŕtvou ženou, ktorá je ochotná aj zabíjať.“ Je možné nenávidieť svoje vlastné dieťa? Je možné nenávidieť niekoho len preto, že je iný?
Príbehy odkrývajú tie najtajnejšie a možno aj najtemnejšie myšlienky, ktoré sa rodia v zúfalých hlavách. Zúfalých preto, že túžia po „normánom“ živote, túžia byť milovaní, túžia po šťastí, po živote, kedy ich nikto nebude súdiť, poučovať a nútiť byt iný a konať v súlade s predstavou normálnosti. Chcú byť len dobrými matkami a otcami, dcérami a synmi. Napriek ťažkému osudu a trápeniu nachádzajú v sebe lásku, spoznávajú, čo to je prijatie, pochopenie a zmierenie. Nie je to jednoduchá cesta, pretože spoločenské konvencie vedia ubližovať najmä, ak sa stanú nástrojom v rukách nerozumných ľudí zaslepených svojou neomylnosťou, ktorou sa nás snažia ohlupovať. „… no očakávať, že všetci ľudia budú žiť rovnako, je vrcholná hlúposť.“
O ľuďoch a o tom, čo hovoria
„Premýšľam. … O ľuďoch. O tom, čo hovoria. O tom, čo hovoria a čo je v skutočnosti pravda. Niekedy to nie je celkom to isté. Nemusí to byť nevyhnutné klamstvo, len výsledok iného presvedčenia.„
Nie vždy musíme súhlasiť so všetkým, nie vždy nám naše presvedčenie, viera, vnútorné nastavenie dovoľuje prijať všetko odlišné. No nikto nám nedal právo odcudzovať to do takej miery, ktorá je škodlivá a ľudský dehonestujúca. My sami môžeme pre niekoho iného predstavovať inakosť, lebo dôvod nemať rád sa vždy nájde. Stačí veľmi málo, aby sme sa stali terčom ohovárania a odsúdenia. No skôr, ako sa necháme strhnúť hnevom a nenávisťou, mali by sme sa vždy veľmi úprimne a kriticky zamyslieť nad sebou, či by sme boli rovnako nekompromisný, ak by sa inakosť týkala nás. Neočakávali by sme pochopenie a toleranciu? Nemali by sme sa báť vyjadriť iný názor, ak sa niečo prieči nášmu presvedčeniu, ale mali by sme vážiť slová, keď už chceme vyjadriť svoj nesúhlas. „… človek nie je morská príšera ani vymyslený had s dvomi hlavami. Človek nikdy nie je vymyslený. Z tejto pravdy treba vychádzať a ak už pre nič iné, aspoň zo slušnosti alebo počestnosti rozprávať o Antoninovi pravdivo, bez nezmyselných predsudkov a nevymýšľať si historky, ktoré ohlupujú iných, ohlupujú rozhovory a nie sú ani hodné času, ktorý sa na ne premárnil.“
Antropológ Martin Kanovský v jednom rozhovore ponúkol ešte ďalší rozmer názorovej dilemy: „Nie vždy si ľudia môžu dovoliť správať sa v súlade so svojím úprimným presvedčením. To neznamená, že klamú. “ Hovoril o kresťanskej viery a umelom prerušení tehotenstva. Ale rovnako to platí úplne na všetky aspekty života. Máme svoje vnútorné presvedčenia ale veľakrát sa bojíme si za nimi stáť, lebo sú iné ako sa práve očakáva a zo strachu, nevyhnutnosti či pohodlnosti sa svojho presvedčenia na chvíľu vzdáme. Nechceme sa vystavovať posmeškom, výčitkám, nechceme prilievat olej do ohňa. Človek radšej stíchne, poddá a prispôsobí sa. Stane sa neviditeľný a to čo nevidieť väčšinou nikoho netrápi. A potom prídu výčitky a hanba pre vlastnú zbabelosť, že nie je dostatočne silný, aby zabojoval o svoj názor. „O mnohých veciach sa treba rozhodnúť v odlúčení od sveta, lebo iba tak sa povaha každého jedinca prejaví slobodne, bez vonkajších vplyvov.„
O osude ľudstva
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, „Ľúbiť iného človeka je osud ľudstva.“ Keď otvoríte knihu Valtera Huga Mãea pocítite závan melanchólie, nehy a láskavosti a potom príde úder priamo medzi oči, tá hrubosť a bezcitnosť vás sprvu vydesí. No netreba sa pohoršovať ani báť, je to len obraz nášho správania, miesi sa v ňom dobro a zlo prichádzajúce od bežných ľudí, od rodičov, susedov, synov i dcér. Osudy hlavných postáv vás okamžite pohltia, majú v sebe čosi rozprávkovo príťažlivé a istú dávka tajomna. Príbehy sú napísané virtuózne, neviete kde a kedy sa odohrávajú, ale hutnosť emócií, ktoré vyvoláva konanie postáv v zložitých životných situáciách, sila ich odhodlania a túžba po láske a prijatí to úplne vynahradí. Pripomínajú mi príbehy od Quirogu či Marquéza, ktoré sú pokladom v každej knižnici. Syn tisícich otcov je kniha, ktorá vo vás dlho zostane, dostane sa vám pod kožu a v myšlienkach sa budete k nej často vracať.
„Natoľko, nakoľko to bolo možné sa z nich stali šťastlivci. Lebo šťastie nestrieda to ostatné, šťastie sa k tomu pripája. Možno ho dosiahnuť vtedy, keď sa spojí všetko, čo človek urobil. .. Človek sa celý život učí, stále sa niečo dozvedá a mení sa, aby toho dokázal prijať čoraz viac.“
Autor M.B, Foto: M.B.
- Valter Hugo Mãe, Syn tisícich otcov, Portugalský inštitút, 2021, preklad Lenka Cinková
