O svätom Jurajovi, vodníkoch a jednej vŕbe

Keď som bola malá pod oknom detskej izby sme mali studňu. Nebola to žiadna štýlová, dobová, historická, okrasná či umelecká studňa, len táka obyčajná hlbočizná jama v zemi prikrytá poklopom, aby sme do nej nespadli.

Nepamätám si, že by sme ju niekedy na niečo využívali, ale určite pre mojich starých rodičov to bola dôležitá vec, keď dom na kopci stavali. Myslím, že na nej bola aj ručná pumpa, ktorá časom stratila význam, lebo voda zo studne úplne zmizla. V moje spomienke je to len temná „hladomorňa“ , ktorá pohltila každé malé nevinné mačiatko. No tie tam padali ako hrušky zo stromu. Nenadarmo sa hovorí, že mačka má sedem životov, lebo ich adrenalinovú zábavku vždy prežili a potom nastúpilo záchranné komando v podobe mňa a starej mami, prúteného košíka a dlhočizného špagáta. Vraj poklop na studni nedoliehal na tesno a tie malé zvedavé mršky sa cez medzierku pretiahli a šup do studne. No, ale mohlo to byť aj úplne inak. Čo ak ich tam vťahovala akási tajomná sila, nejaké stvorenie, zelené napríklad. Aha! A tak nebyť týchto vtedy veľmi dobrodružných zážitkov, studňa by asi nenašla miesto v mojich spomienkach, zostala by zabudnutá a nepovšimnutá.

Legenda o Svätom Jurajovi

A nepovšimnutých zostáva veľmi veľa krásnych vecí a miest, ktoré máme rovno pod nosom. Boli ste niekedy na bratislavskom Primaciálnom námestí? Ja veľa krát. A všimli ste si tam tú krásnu fontánu? Áno je tam fontána a nie hocijaká. A na moju hambu prevelikú som si to uvedomila až po prečítaní jedného článku v online magazíne novelido, kde sa spomína kniha Vladimíra Plicku Hlas bratislavských studní a fontán (Pokrok, 1946) . Tak som sa opäť vybrala na Primaciálne námestie a pozerala vľavo vpravo a stačilo urobiť len zopár krokov do vnútorného dvora paláca kde sa uprostred nachádza „vodomet so sochou sv. Juraja  a primaciálna kaplnka so vzácnymi maľbami„.  Takto je napríklad spomenutá v publikácii Bratislava hlavné mesto Slovenska, Pre školy i verejnosť  z roku 1936 z edície Poznaj svoju vlasť. Aké príznačné. Ale vráťme sa ešte k fontáne svätého Juraja. Tento udatný rytier sedí na koni a kopijou prebodáva trojhlavého draka, ktorý sa podľa povesti usadil blízko mesta a aby mali od neho ľudia pokoj, každý rok  na jar vylosovali mladú dievčinu, ktorú drakovi obetovali. Meno každej obete vytesali do skaly a keď prišlo na dcéru samotného panovníka, objavil sa v kraji rytier Juraj, draka zabil, zachránenú dcéru dostal za manželku a osadu oslobodenú od draka na jeho počesť Svätým Jurom nazvali. Legenda tiež hovorí, že vždy 24. apríla, na Jurajov sviatok, sa jazdec raz otočí okolo svojej osi, zosadne zo svojho tátoša a kopijou zamáva na všetky svetové strany. A udatnosť rytiera Juraja neočarila len Bratislavu, ktorá si tento sviatok dodnes považuje a pripomína slávnosťou Bratislava pre všetkých, ale mnohé iné krajiny a mestá, spomedzi ktorých je asi najznámejšia Barcelóna a jej Sant Jordi s oslavou kníh a ruží.  A podobnosť legiend môžete sami porovnať tu.

Vodnárske fígle

Vladimír Plicka alias Vlado Bratislavský, mal Bratislavu veľmi rád a venoval sa popularizácii jej histórie a kultúrnych pamiatok.  Zbieral príbehy a povesti z bratislavského podhradia a okolia mesta, napísal viacero kníh a jedna, ktorá sa spomína pomenej sa mi pripomenula práve pri čítaní o fontáne svätého Juraja. Veselé fígle bratislavského Vodnára a jeho vidieckych kamarátov je kniha, pri ktorej si zoberiete do rúk pero, poznačíte si každé miesto, ktoré sa v rozprávaniach o vodnároch a čertoch spomína a s pocitom bádateľa sa vydávate do ulíc Bratislavy, aby ste sa presvedčili na vlastné oči, že aspoň niektoré z tých miest naozaj ešte stále existujú. Dodnes mám v knihe zastrčené poznámky a výpisky o tajuplných miestach od Devínskeho brala pri Dunaji až po Čiernu Vodu. A dočítate sa o vodnárovi Ferkovi, ktorý nebol zlý len mlynárov nemal rád a preto šarapatil na podunajských mlynoch od Čeklísa cez Ivánku pri Dunaji, Senec až po Dunajskú Šápu. Alebo o „čertovej stoličke“ na brale za Podhradím pri Dunaji, či čiernej zamurovanej hlave na rohu istého domu oproti kostolíku na hlavnej ceste bratislavského Podhradia, o tom prečo je Zámočnícka ulica práve zámočnícka, o drevenej vežičke kapucínskeho kostola. No a neobišiel ani slávneho sochára Messerschmidta, ktorý okrem svojich slávnych čudesne sa škeriacich hláv a pravdepodobne aj sôch na priečelí Primaciálneho paláca vraj aj sochu vodnára chcel vytvoriť. No vodnému mužíkovi vo vŕbine ukrytom sa to nepáčilo a privodil mu večný spánok. No a celá kniha je obohatená krásnymi maľbami a kresbami akademického maliara Aurela Kajlicha. Pre každého, koho zaujíma história starej Bratislava je táto kniha isto klenot do knižnice.

A ešte jedna zaujímavosť pre kabinet Julesa Verna. Nie len rod zelených mužíkov sa pri vŕbach ponevieral, ale verte či nie aj rod Verneovcov pochádza od rieky vŕbami lemovanej, lebo meno Verne je vraj pôvodu keltského a znamená vŕba. No iné zdroje toto meno jelši prisúdili, ale o tom zas niekedy inokedy.

Autor: MB,       foto: MB

Odporúčané knihy a zdroje k téme vodnárskej:

Vladimír Plicka, Veselé fígle bratislavského Vodnára a jeho vidieckych kamarátov, Tranoscius, 1948

Vladimír Plicka, Hlas bratislavských studní a fontán , Pokrok, 1946

Bratislava hlavné mesto Slovenska, Pre školy i verejnosť, edícia Poznaj svoju vlasť, 1936