Škandalózna aféra
„Prevaľuje sa bahno, o ktorom sa už dlho šuškalo. Mlčali sme dosť dlho; teraz však prehlasujeme, že neustaneme pokiaľ úplne neodhalíme úžasnú korupciu niekoľkých chuligánov, ktorí otravujú náš celý verejný život. Chceme pravdu a len pravdu!!„
Je to už asi náš údel ľudský, že sa dobrovoľne trýznime. A tak aj ja človek zvedavý denne skúšam zvyšky mojej nehynúcej viery v slušnosť, ohľaduplnosť, zdvorilosť, galantnosť a noblesu pravdy. Týram sa pocitom, že charakter a morálka spoločnosti, česť a politická korektnosť má aspoň malú nádej na prežitie. Každý deň čítam správy. Čítam ľavé, pravé, dobré, hlavné, bleskové aj aktuálne, najčítanejšie i tie nezávislé. A ak ste to aspoň raz urobili, zažili ste frontálny útok na svoje zmysli informáciami, na ktoré máme právo. Lebo informácie sú kyslík demokracie. No pokiaľ človek nevie vzduch, ktorý dýcha sám filtrovať, toxické plyny v ňom ho môžu udusiť a nepravdivé informácie vedia byť zákerné ako vírus chrípky. Veľmi rýchlo sa šíriaci a premenlivý vírus, ktorý bez varovania preskakuje z človeka na človeka, inkubačná doba je mimoriadne krátka, nákazlivosť vysoká, rovnako ako aj frekvencia kýchania pokrivených informácií do sveta. Vírusom nakazený z plného zdravia prepadá človek emócii, ktorá mu je najviac blízka a či už premkne jeho telo panika či hystéria, je to len na chvíľu, kým vírus nesplní svoj účel. A ak by náhodou prišlo prílišné uzdravenie jedinca, niekto opäť hodí do pokojnej hladiny jeho mysle kamienok, naruší respiračnú hygienu a príznaky ochorenia sa vrátia.
Na počiatku bolo slovo
Hľadanie pravdy je nesmierne zložité a ak si myslíte, že je to chronický problém len dnešnej doby rýchlych informácií, internetu a sociálnych sieti, ste na veľkom omyle. Slovo bolo, je a bude silná zbraň. A ľudia od svojho počiatku nepoužívajú zbrane len na obranu, ale hlavne na útok. Slovo má moc, veľkú moc a ľudia to vedeli od pradávna. Približne už v 2 storočí pred n.l. sa v knihe Syna Sirachovho, hlava 28 sa píše: „… Mnohí popadali ostrým meča, ale viac bolo tých, čo zahynuli pre svoj jazyk. Blažený je ten, kto je ušetrený pred zlým jazykom, a unikol jeho zúrivosti, neťahal jeho jarmo a nie je spútnaný jeho okovami … Oblož svoje uši tŕním, a nepočúvaj na nijaký bohapustý jazyk; postav dvere pred svoje ústa a daj na ne zámku. Roztav svoje zlato a striebro, urob si z nich váhy pre svoje slová a riadnu uzdu pre svoje ústa; daj si pozor, nech sa nepotkneš jazykom a neupadneš pred nepriateľmi, číhajúcimi na teba, a nech tvoj pád nie je nenapraviteľný do smrti…“. Čo viac je treba počuť, aby človek pochopil fantastickú, kolosálnu a zároveň tak monštruóznu moc slova.
Novinár Čapek
Vráťme sa ale do nie až tak dávnej minulosti, kedy neboli sociálne siete, nebol internet ani televízia, rozhlas bol v svojich začiatkoch rovnako ako telefón či telegraf, filmy boli čiernobiele a nemé. Žiaden email, fax či mobil len papierové dopisy, papierové noviny a knihy. Píše sa rok 1927, technologický pokrok sa práve zhlboka nadýchol a v Lidové knihovne vychádza brilantná poviedka Karla Čapka „Škandální aféra Josefa Holouška“ . Ani sa nechce veriť, že vyšla tak dávno medzi dvomi svetovými vojnami. Napísaná bola vskutku geniálne, s ľahkosťou a nadhľadom tak vlastným Karlovi Čapkovi. Poviedka je výnimočná o to viac, že Karel Čapek pracoval ako novinár a i napriek tomu sa vedel pozrieť kriticky do vlastných radov a pomenovať veľmi trefne, sviežo a s vtipom všetky neduhy, ktoré urobili z médií postrach pre čistotu informačného ovzdušia.
Verejnosť je právom zvedavá
„Chceme pravdu a jenom pravdu!! Zatím se přímo veřejně tážeme pana Josefa Holouška: Co dělal ve svém bytě 17. prosince odpoledne ?? Veřejnost je právem zvědava, jak se tento pán vytočí, místo aby jasně odpověděl na naši otázku! Nebot že by měl odvahu odpovědět zpříma a určitě – o tom vážně pochybujeme!
Téhož dne přinesla klerikální ,,Hlídka“ tuto stat: ,,Težké obvinění Josefa Holouška. Jak se dovídá včerejší ,,Korouhev“, došlo 17. prosince v bytě Josefa Holouška, známého svými zednářskými a židovskými styky, k událostem, jež budí mravní pohoršení nejširší veřejnosti. Dálo se to totiž při spuštěných záclonách, za nimiž se rozléhalo úpěnlivé volání o pomoc a zvířecký řev zhýralé společnosti. O tom, co se konalo, může podati zprávu státní návladnictví, jež zajisté s veškerou přísností vyšetří, zda nedošlo k hrubým zločinům proti mravopočestnosti, ano i proti bezpečnosti života. .. Katolický lid krajně pobouřen očekává, že příslušné úřady budou konati svoji povinnost.“ …
Caveant Consules! Novinár ma písať len overené fakty, aby sme sa my čitatelia mohli správnejšie rozhodnúť. Novinár nemá pravdu ohýbať a kriviť, ak nechce písať pravdivé príbehy, ale len príbehy čiastočne založené na skutočných udalostiach s veľkou dávkou umeleckej tvorivosti , mal by začať písať radšej detektívky. Pravda má byť pre novinára posvätná. Česť a úcta patrí každému novinárovi, ktorý svoje poslanie pochopil. Bohužiaľ i dnes vidíme, že pravda sa stráca v záplave výmyslov, ktoré sú fantastické, ohromujúce, prekvapivé a čím sú negatívnejšie, hanlivejšie a poburujúcejšie, tým viac priťahujú našu pozornosť. A dnešná doba je o to zložitejšia, že virtuálny priestor dáva obrovské možnosti ohýbačom pravdy, konšpirátorom, fabulátorom a vymýšlačom, diskreditátorom a demagógom známym i anonymným, ktorí „sedia“ na sociálnych sieťach a vytvárajú svoje chimérické svety, len aby zaujali a vyvolali pchychotickú reakciu verejnosti.
„Když si Josef Holoušek toto vše přečetl, bylo mu, jako by něco tuze těžko polykal. Postavil se k oknu, ale zdálo se mu, že se všichni lidé nějak nápadně ohlížejí po jeho domě. I rozhodl se, že bude toho dne nemocen a vůbec nepûjde prací. Odpoledne přišla jeho hospodyně celá opuchlá pláčem a prohlásila, že dává výpověd, a že v domě, kde se dějí takové
věci, sloužit nebude. A že hned večer jde pryč.,Poslouchejte, Máry,“ řekl pan Holoušek. ,,Ženská, mějte přece rozum. Rekněte, byl u mne v prosinci někdo? Pouštěla jste ke mně někoho? Byl tady někdy nějaký křik? Rekněte, osobo, byl nebo nebyl?“ ,Dyt je to v novinách,“ řekla osoba, vzlykajíc. ,,Já tu nebudu ani do večera!“
,,Hrom do vás!“ pravil pan Holoušek. ,,Máry, vy už jste u mne tři roky. Vy víte, že každý den odpoledne spím, ne? A pak jdu o půl páté na procházku, viďte? A v Osm hodin se vracím k večeři, že? Vy otevíráte každému, kdo zazvoní. No tak, byl tu vúbec někdo? Slyšela jste někdy nějaký rámus? Ano nebo ne?
,Když je to v novinách,“ zakvílela Máry …“
Veľa popísaných poloprávd a lží má i v tejto poviedke nakoniec veľmi jednoduché, pragmatické až nudné rozuzlenie. No účel svätí prostriedky a pravda musí ustúpiť vyššiemu záujmu. A to všetko Karel Čapek spracoval tak bravúrne, že si želáte, aby sa toto jeho dielo dostala do povedomia novinárskej obce a možno bolo aj povinným čítaním každého začínajúceho žurnalistu.
§ 19 tlačového zákona
,,Pan Josef Holoušek poslal nám opravu podle § 19. tisk.zák., kterou jsme hodili do koše, jednak proto, že došla po uzávěrce tohoto čísla, jednak proto, že neodpovídá ustanovením zákona. Pro své čtenáře podotýkáme, že podle § 19. Ize vyvraceti a vykrucovati každou pravdu, i kdyby byla zcela prokázána. Slušný, své neviny si vědomý člověk se zajisté ne uchýlí pod ochranu § 19., nýbrž požádá sám státní návladnictví, aby vyšetřilo obvinění proti němu vznesená. Toho si pan Holoušek ovšem učiniti netroufá. Naší čtenáři vědí, že svědomitý, těžce pracující novinář nemusí být poháněn § 19., aby sloužil pravdě, nebot činí tak vždy dobrovolně a obětavě. Bylo by vskutku v zájmu veřejnosti, aby pověstný §19. byl pro orgány vládních stran prostě zrušen.
… dutklivě pak upozornujeme Zemskou školní radu na jméno učitele Kostomlatského, kterýžto povedený vychovatel mládeže podle výpovědi Holouškovy holduje po nocích zakázaným hazardním hrám a podobným orgiím. Mají snad takové osobě býti svěřeny útlé dětské dušičky? Pak se nemůžeme diviti, že roste zločinnost jako blín v otrávené studni! Naproti tomu pan vrchní rada Štok nás žádá, abychom veřejnili, že neudržuje a nikdy neudržoval bližších styku s Josefem Holouškem a že jej 17. prosince nepotkal ani s ním nemluvil. Tím se celá ,,obhajoba“ Holouškova hroutí jako domek z karet, postavený na hlíněných nohou.
Fenomén Čapek
Táto poviedka je ako déjà vu. Realita dnešných dní akoby sa preniesla do jej stránok. Počuté a videné je zrazu tam. A nezostáva nič iné len s obdivom uznať Čapkov cit pre reality a umenie ukázať základné nedostatky ľudského charakteru, tak nemenné a trvácne. Karel Čapek bol jednoducho fenomén v tom čo robil a robil to s mimoriadnou bravúrnosťou. Nádherne to vystihol Kornel Földvári v knihe Výstrel v zrkadle:
„Hoci Karel Čapek dodnes patrí medzi najvzdelanejších a najrozhľadenejších českých spisovateľov, cieľavedome sa usiloval nepísať „vysokú“ literatúru určenú pre večnosť, ktorú by možno obdivovalo pár estétov, nikto by ju však nečítal. Podľa jeho predstáv je základnou funkciou literatúry, aby jej slová nachádzali vnímavé uši. „
Ja dúfam, že aj Škandalózna aféra Josefa Holouška si nájde vnímavé uši a priradí sa k skvelým románom a poviedkam, či už z jedného či druhého vrecka, ktoré nás roky sprevádzajú pri cestách po skvostoch českej a slovenskej literatúry.
Autor: MB foto: MB
Zdroj k téme škandalóznej:
Karel Čapek, Skandálni aféra Josefa Holouška, Lidová knihovna Aventina, svazek 24, 1927
Kornel Földvári , Výstrel v zrkadle, 2019
